Domino Svetík

Ešte v priebehu II. svetovej vojny si víťazné mocnosti, ZSSR, USA a V. Británia, zmluvne dohodli povojnové usporiadanie Európy, na Jaltskej konferencii. Dohodli sa  na demilitarizovaní Nemecka – agresora, ktorý vojnu rozpútal a na jeho rozdelení na štyri okupačné zóny. Na časti územia vznikol nový štát, NDR, v ktorom rozmiestnil svoje vojská hlavný víťaz vojny, ZSSR, krajina, ktorá materiálne, aj ľudsky niesla najväčšiu záťaž. Sovietskych ľudí padlo v 2.sv. vojne viac, ako 20 miliónov. Ostatní spojenci na čele s druhým hlavným víťazom vojny, USA, vytvorili zo zvyšku Nemecka, ktoré spadalo do ich okupačných zón, Spolkovú republiku Nemecko.

(Nižšie v článku sa nachádza stenografický záznam rozhovoru Brežneva s Dubčekom, po jeho zatknutí a prevezení do Moskvy).

Účel rozdelenia bol jasný. Víťazi sa nasťahovali na územie porazeného protivníka, aby si vlastnou prítomnosťou zabezpečili platenie reparácií, teda vojnových škôd, ktoré utrpeli. Samozrejme, k tomu bolo treba naštartovať v oboch častiach Nemecka hospodársky život, aby bolo aj z čoho brať a aby aj Nemci nepomreli od hladu.

Na Jalte bolo dohodnuté, že Nemecko zaplatí víťazom vojnové reparácie vo výške 22 miliárd Dolárov, z čoho polovica mala pripadnúť ZSSR. Obidva Nemecké štáty tak od začiatku okupácie museli strpieť a živiť pomerne veľké armády.

 USA získali priestor pre základne v Európe, z ktorých mohli účinne kontrolovať a riadiť Nemecko, a z ktorých dovideli na svojho protivníka – ZSSR.

                    Rozdelenie na socialistický a kapitalistický tábor.

Jedným zo záväzkov, ktoré Stalin na Jalte podpísal, bol aj ten, že ZSSR v štátoch, spadajúcich do jeho sféry vplyvu umožní demokratické voľby. To sa, samozrejme, nestalo. Jedným  z hlavných filozofických rozporov medzi socializmom a kapitalizmom, je ten, že v kým v kapitalizme, alebo v tzv. demokracii existuje voľná súťaž politických strán, ktoré vo voľbách súťažia o právo zostaviť vládu a vládnuť do ďalších volieb, marxistická filozofia socializmu je založená na princípe triedneho boja, v ktorom víťaz (komunisti, socialisti), po revolúcii a zoštátnení výrobných prostriedkov ustanoví v štáte jedinú politickú silu, napr. komunistickú stranu. Voľby už nie sú výberom medzi niekoľkými stranami, ale iba výberom kandidátov, ktorých ponúka vládnúca strana. V socializme je súťaž politických strán filozoficky a principiálne neprípustná, vedúca úloha jednej strany je spravidla zakotvená v ústave.

Z vyššie uvedeného je jasné, že takýto systém je z hľadiska riadenia štátu, zdrojom vnútorných konfliktov a je dlhodobo udržateľný iba silou, pretože ľudia si prirodzene chcú vyskúšať aj niečo iné.

Spojenectvo ZSSR, USA, V. Británie a Francúzska  rýchlo chladlo, až sa premenilo v stav, ktorému hovoríme Studená vojna.

Obidva, neskôr nepriateľské tábory si vytvorili hospodárske, aj vojenské zoskupenia, do ktorých zaradili aj krajiny, patriace do ich sfér vplyvu.

Vzniklo NATO a Varšavská zmluva, ktoré boli na ,,svojej“ strane Železnej opony prezentované, ako prísne obranné zoskupenia, dnes však už všetci vieme svoje.

                      Situácia v Československu.

ZSSR mal vojská rozmiestnené vo svojich satelitných štátoch, ČSSR, ktoré však tvorilo nárazníkovú zónu v prípade útoku NATO, odmietalo v 60-tych rokoch 20-teho storočia, podpísať so ZSSR zmluvu o rozmiestnení vojsk na svojom území. Z vojensko strategického hľadiska to bol postoj naivný a dlhodobo neudržateľný, pretože ČSSR malo významnú dĺžku hranice so SRN. Preto aj, za prispenia diplomacie ZSSR, prvý tajomník strany a prezident republiky Antonín Novotný opustil svoje funkcie. Na poste prezidenta ho nahradil Ludvík Svoboda a na poste prvého tajomníka strany Alexander Dubček.

Po Stalinovej smrti, Chruščovovom nástupe a odmietnutí Stalinovho kultu osobnosti, nastalo medzi pospolitým ľudom všeobecné očakávanie pozitívnych spoločenských zmien. Dubček, ktorý síce bol presvedčený komunista, ale pri práci v rehabilitačnej komisii obetí politických procesov z 50-tych rokov zistil, že systém nespravodlivo postihol množstvo nevinných ľudí ( a nešetril ani komunistov,) sa v januári 1968, v pozícii prvého tajomníka KSČ, vynoril, ako politik naklonený reformám.

Alexander Dubček začal veľkolepo. Pod jeho vedením bol schválený Akčný program strany, ktorý zavádzal demokratizačné a pluralitné prvky riadenia spoločnosti, takmer do všetkých štruktúr v štáte a smeroval k tzv. ,,socializmu s ľudskou tvárou“, čo je z filozofického hľadiska hybrid. Ak v marxistickom socialistickom systéme povolíte súťaž viacerých politických strán, tak sa vám to celé zrúti, pretože ak vyhrá strana, ktorá má v programe voľný trh a súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, tak v priebehu svojej vlády vlastne zavedie kapitalizmus.

V socializme je preto zákaz plurality a súťaže politických strán zásadnou podmienkou pre zachovanie systému.

A Dubček svojimi demokratizačnými krokmi, práve k oslabeniu systému smeroval. Na jeho hlavu sa vzniesla vlna kritiky.

Ak by však Dubček bol v r. 1968 Brežnevovi vyhovel a ustúpil požiadavke vojenskej prítomnosti armády ZSSR na našom území, bol by Brežnev oveľa blahosklonnejší k jeho reformám, vedomý si faktu, že armáda mu ,,úlety reformného prvého tajomníka“, postráži a zabezpečí strategickú západnú hranicu bloku.

Vonku predsa len zúrila Studená vojna, dochádzalo k vzájomným provokáciám a ZSSR si nemohlo dovoliť stratu tak významného satelitu. Veď v ČSSR začali byť populárne aj reči typu:,,vystúpme z Varšavskej zmluvy a buďme všetci priatelia“. To bola v danej situácii naozaj provokácia voči ZSSR.

                       Prečo?

Z pohľadu ZSSR aj preto, že kým na jednej strane Nemecko, V. Británia, Francúzsko, Taliansko, Poľsko, Maďarsko, sa, ako účastníci Mníchovskej konferencie v r. 1938 postarali o rozbitie Československa, keď si najskôr Nemecko pripojilo Sudety s tromi miliónmi obyvateľov, neskôr si Maďarsko pripojilo takmer 20% územia Slovenska, Poľsko zabralo Těšínsko a časť severného Slovenska a celé to skončilo 14. marca 1938 vyhlásením samostatného Slovenského štátu a 15. marca 1938 vpochodovali Nemecké vojská do Českej republiky a vytvorili z nej kolóniu  – Protektorát Čechy a Morava, tak na druhej strane ZSSR Nemecko vojensky porazil a vytlačil ho zo svojho územia, ako aj z veľkej časti územia Česka a Slovenska. Navyše Stalin po schôdzke s Benešom, u spojencov presadil zrušenie Mníchovskej dohody a návrat hraníc ČSSR do stavu pred Mníchovom, teda pred 1.10.1938.

ZSSR sa hlavnou mierou zaslúžil o znovuvytvorenie Československa.

Predstavte si, že by Američanov podobne provokovali Nemeckí politici. To bolo nemysliteľné. Američania svojimi posádkami v Západnom Nemecku situáciu kontrolovali  (a doteraz kontrolujú), takisto ako aj Nemeckú politickú scénu.

Brežnev Dubčeka niekoľkokrát varoval na stretnutiach v Moskve, Bratislave, aj v Čiernej nad Tisou, dokonca Sovieti deklarovali aj vstup vojsk na územie štátu, ktorý by chcel zaviesť ,,buržoázny pluralitný politický systém“, aby nedošlo k oslabeniu vplyvu socialistického tábora. Dubček a s ním celá ČSSR nemali krytý chrbát a vedenie štátu si krytie mohlo zabezpečiť už iba prijatím podmienok diktovaných Moskvou.

Akákoľvek Dubčekova myšlienka, že  danú situáciu sa podarí ustáť, bola z politického, aj vojensko-strategického hľadiska ,,neštátnická.“

          K vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR, nakoniec došlo v noci, z 20., na 21. augusta 1968                                                                                   

Dubček, Černík, Smrkovský, boli okupačnými vojskami zatknutí a odvezení do Moskvy. Stenografický záznam rozhovoru Brežneva s Dubčekom po zatknutí v Moskve.

V Moskve, za účasti Svobodu, Dzúra, Husáka, Biľaka, Jindru, Kriegela, Špačeka a ďalších členov Ústredného výboru KSČ, boli donútení podpísať tzv. Moskovský protokol, ktorým súhlasili s umiestnením Sovietskych vojsk na území ČSSR a ktorého ďalšie podmienky naštartovali začiatok ,,normalizácie“ v krajine.( F. Kriegel nepodpísal.)

II. časť stenografického záznamu rozhovoru Brežneva s Dubčekom v Moskve.

ZSSR umiestnil a na našom území potom kontroloval jadrové zbrane v podobe rakiet a delostreleckých granátov, ako odpoveď na mohutný americký jadrový arzenál, umiestnený v Nemecku. ZSSR nedôveroval našim politikom a preto potreboval mať priamu kontrolu.

Pri invázii zahynulo 108 občanov ČSSR a cca 500 bolo zranených.

Následná ,,normalizácia“ na dlhé roky znamenala koniec akýchkoľvek obrodných snáh o väčšiu demokratizáciu spoločnosti.

Venované pamiatke všetkých, ktorí položili svoj život v beznádejnej a zúfalej situácii, ktorí si však zachovali hrdosť a česť, za čo zaplatili cenu najvyššiu.

Patrí im moja úcta.

Dnes je ČSSR opäť rozdelené a k rozdeleniu došlo bez referenda.  ČR aj SR vstúpili, opäť bez referenda, do zoskupenia NATO a slúžia, ako nárazníkové štáty pri prípadnom vojenskom strete s Ruskom.

To už je, ale iný príbeh.

S úctou

Domino  Svetík