Domino Svetík

V prvom rade som si uvedomil, že všetci traja doterajší prezidenti SR, sa nimi stali vďaka vôli, moci, úmyslom, strategickým chybám, alebo osobným snahám a ambíciám V. Mečiara. A samozrejme, aj vďaka vlastným ambíciám.

1. Prezident – Michal  Kováč,  funkčné obdobie, 1993 – 1998.                                                                                                              Prezidentom sa stal vďaka vôli a moci V. Mečiara.  Bol prvým ponovembrovým prezidentom SR. Ako člen strany, ktorú založil a viedol V. M., sa prezidentom stal vďaka moci, vôli a želaniu V. M. Mal byť, podľa toho, ako sa choval dovtedy, bezproblémovým a vazalským prezidentom vodcu vtedy najsilnejšej politickej strany, riadenej ako súkromná eseróčka, ale tak je do dnešných dní riadená takmer každá – a nielen Slovenská politická strana.  M. K. ale sklamal očakávania V. M., ako svojho politického designéra a stal sa jeho oponentom. Zabudol, že prezidentom sa stal iba preto, že jeho tvorca očakával, že ,,bude držať lajnu“. Je nad slnko jasnejšie, že ak by toto M. Kováč  svojmu nadriadenému, V. M. nesľúbil, nielenže by sa prezidentom nestal, ale v politike by si už – pravdepodobne – nevrzol. Preto prechod prezidenta – vazala – do tábora opozície, vyvolal na Slovenskej politickej scéne obrovské turbulencie, ktorých následky zostali ani nie tak nevyšetrené, ako nepotrestané a to hovorím o prekročení zákona z obidvoch táborov. Jeho prezidentovanie v r. 1993 – 1998, bolo poznačené neúctou zo strany vládnej moci reprezentovanej stranou V. M. a spol., neskôr osobnou tragédiou, kvôli zavlečeniu jeho syna do zahraničia. Bolo viac ako logické, že v čase ,,voľby“ prezidenta Slovenským parlamentom, nebudú ,,politické hodiny“ tikať  M. K. viac, ako jedno prezidentské volebné obdobie. Jeho spor s V. M. (a samozrejme aj spôsob vládnutia V. M.), však aktivoval v opozícii sily dovtedy netušené a tie za pomoci peňazí, think – tangov, zahraničných veľvyslancov a iných agentov, stvorili zoskupenie, ktoré na prekvapenie všetkých, ale hlavne samotného V. M., odpískalo jeho pôsobenie na čele vlády, keď sa zdalo, že to vďaka jeho počiatočnej obľúbenosti v pospolitom ľude, má vyárendované na sto rokov. Toto zoskupenie a neskôr jeho vodca, M. Dzurinda, do dnešných dní spláca dlh ,,mužom v pozadí“, ktorí ho spravili najsilnejším mužom Slovenska. Na ich žiadosť súhlasil s bombardovaním Srbska,  umiestnením Slovenskej okupačnej armády do Afganistanu, splnil príkaz a zvalil vládu I. Radičovej. Jeho činy raz, dúfajme, bude prejednávať nezávislý súd. Videl som, okrem iného, aj Výnos Ústavného súdu SR, v ktorom konštatoval, že:,,Predseda Vlády SR, M. Dzurinda, porušil Ústavu SR.“ Zatiaľ ho však nikto nežaloval…

2. Prezident – Rudolf Schuster,  funkčné obdobie, 1999 – 2004.                                                                                        Prezidentom sa stal hlavne vďaka snahe V. Mečiara, stať sa prezidentom.

Tento záhadný, nie však politicky neobratný človek, bol zvolený v 1. priamej voľbe prezidenta v SR, v r. 1999. V r. 1983 – 1986, teda keď vonku ,,zúril socializmus“ bol prvýkrát primátorom Košíc a neskôr sa stal šéfom Východoslovenského krajského výboru. Určite vedel, v ktorej kancelárii sedí ,,ŠTB“, preto bolo prekvapením, keď opozícia po víťazstve vo voľbách v r. 2008, nedokázala postaviť proti V. M., človeka s vyšším morálnym kreditom, čomu som sa ale po rokoch tiež prestal čudovať. V strachu, aby sa prezidentom SR nestal V. M. a iste aj so škrípaním zubov, bývalí politickí disidenti odporúčali národu, aby volil ,,menšie zlo“, ktoré bolo zosobnené práve v R. Schusterovi, vtedy lídrovi zvláštnej strany ( SOP).  Dúfam, že sa dožijem časov, kedy nám naše politické reprezentácie nebudú odporúčať zlo, aj keď ,,menšie“, ale nájdu a odporučia nám dobro. Budú ale musieť hľadať inde, ako vo svojich radoch, čoho sú zatiaľ nie veľmi schopní. Samotné prezidentovanie R. Schustera a jeho činy počas neho, nevyniesli na svetlo nič štátnické, žiadny skutok, ktorý by si dejiny zapamätali a tak v učebniciach ,,hlavne jeho meno, bude jeho politickým epitafom“. 

3. Prezident – Ivan  Gašparovič,   I.obdobie, 2004 – 2009.  II. obdobie, 2009 – 2014.                                                            Prezidentom sa stal vďaka tomu, že ho V. Mečiar nezaradil na kandidátku HZDS vo voľbách do NR a opäť, vďaka snahe V. Mečiara,  stať sa prezidentom.

Tu je jasne vidieť, kto viac  ako desaťročie, bytostne ovládal Slovenskú politickú scénu.  I. G. svoju politickú karieru budoval v strane V. Mečiara.  A úspešne. V r. 1990 – 1992 zastával post Gen. prokurátora Č-SFR v Prahe. Z postu bol odvolaný prezidentom V. H., pre nečinnosť pri vyšetrovaní kauzy ,,zmiznutých dokumentov ŠTB“.  Z ,,Tisovej vily“ sa v čase, kedy Slovenské min. vnútra už ovládal V. Mečiar, údajne záhadne stratilo niekoľko zväzkov s menami spolupracovníkov ŠTB. Keďže napr. zväzok ,,Doktor“, by bol bránil politickej kariere jedného významného ponovembrového štátnika s iniciálmi V. M., bolo viac ako logické, že neskôr bol I. Gašparovič  poverovaný tými najdelikátnejšími prípadmi, neprajníkmi niekedy označovanými, ako ,,noc dlhých nožov“, ,,prípad odobratého poslaneckého mandátu“ a pod. Keďže tieto a iné kauzy sa síce nepodarilo utajiť, ale podarilo sa ich ustáť, bol I. G. vždy približne mužom č. 2 – 4, jednak v hierarchii strany, jednak v štruktúrach parlamentu, či štátu. A veľmi si aj zapamätal, ako osudovo môže byť dôležité, kto je na mieste Generálneho prokurátora.

Ale, keďže ,,nevďak svetu vládne“,   raz ho jeho šéf, V. Mečiar,  nezaradil na kandidátku do volieb do NR. Chcel aj niečo povedať, ale nepustili ho pred mikrofón so slovami:,,Ivan, my si tu schôdzu rozvracať nedáme.“ Vtedy sa zdravo naštval. Založil, tak ako jeho predchodca, bezvýznamnú stranu a v prezidentskej priamej voľbe, vďaka podceneniu zo strany voličštva vládnych strán, ktoré si myslelo, že stačí ísť voliť až v druhom kole, postúpil do finále a ocitol sa tak zoči – voči, svojmu politickému šéfovi z posledných rokov – V. Mečiarovi. Sklamané vládne strany opäť neprekročili svoj tieň, ani svoj charakter a opäť tu bolo odporučenie, aby ,,Slovensko volilo menšie zlo“.  A tak sa opäť prezidentom Slovákov, stalo ,,zlo“ a nie dobro. Aj keď, údajne, menšie. V charaktere, skutkoch, osobnosti.

A čo bude po desiatich rokoch prezidentovania I. Gašparoviča,  v dejepisoch, pod heslom s jeho menom? Aký štátnický čin, aký skutok, aké perly ducha? Správne. Pod jeho menom bude, tak, ako v prvých dvoch prípadoch, primálo miesta na vzletné veci, či opisy charakteru. Aby dejepisci neurazili, nemôžu sa v živote a diele pánov prezidentov veľmi rýpať.

Ak sa vrátime k otázke designovania Slovenských prezidentov, či ich voľby občanmi, musíme konštatovať, že za okolnosťami akými sa k svojej kariérnej funkcii dostali, vždy stála vôľa, moc, alebo snaha V. Mečiara.                                                                        V prípade M. Kováča, to bola jeho vôľa a moc stvoriť prezidenta. V prípade R. Schustera  a I. Gašparoviča, to bola zase snaha V. M. stať sa prezidentom. V prípade I. Gašparoviča aj neprezieravosť V. M. Veď ak by svojho verného odmenil poslaneckým mandátom aj na ďalšie obdobie, nemusel by si vyčítať, že kvôli svojej ješitnosti, sa bude musieť 10 rokov dívať na človeka, ktorý sa stal prezidentom vďaka jeho strategickej chybe.

Mečiar, Mečiar…. Ty si nám ale zavaril! 

Zavariť si však my Slováci, vieme aj sami.

Čaká nás opäť voľba prezidenta, tak voľme dobro. Nevoľme zlo!

Nájdime, vyberme a voľme dobro.

With respect

domino  svetík