Domino Svetík

Starý rozhovor Tariq Aliho, s J. Lennonom z r. 1971.

TARIQ ALI: Vaše posledné nahrávky a verejné vyjadrenia, hlavne rozhovory, ktoré ste dali časopisu Rolling Stone, naznačujú, že sa vaše názory stávajú stále radikálnejšie a politickejšie. Kedy sa to začalo?

JOHN LENNON: Viete, vždy som bol náchylný k politike a proti statusu quo. Je to celkom bežné keď ste vychovávaný k nenávisti a strachu z polície ako prirodzenému nepriateľovi a opovrhovaniu armádou ako niečím, čo vám každého vezme a nechá ho ležať mŕtveho.

Tým myslím, že je to celkom zvyčajná záležitosť pracujúcej triedy, i keď to s pribúdajúcim vekom začína upadať, keď máte rodinu a pohltí vás systém.

V mojom prípade to nebolo nikdy tak, že by som nebol politický, i keď to malo náboženstvo počas mojich dní na tripe tendenciu zatieniť. A náboženstvo bolo priamym dôsledkom všetkých tých hviezdnych sračiek – náboženstvo bolo východiskom z môjho premáhania sa. Myslel som si, „No určite je okrem života ešte niečo iné, alebo nie? Toto to nie je, však?“

No istým spôsobom som vždy bol politicky orientovaný. V dvoch knihách, ktoré som napísal, sú  viaceré kritiky náboženstva. Zosmiešňoval som systém už od svojho detstva. V škole som písal časopisy a rozdával ich ľuďom.

Bol som si veľmi dobre vedomý tried, pretože som vedel o triednom útlaku, ktorý na nás doliehal – no v skurvenej skúsenosti hurikánu sveta Beatles som sa od reality načas vzdialil.

TA: Čo myslíte, že bolo príčinou úspechu vášho druhu hudby?

JL: V tom čase sa bralo za dané, že pracujúci prerazili, no spätne som si uvedomoval, že to bol rovnako falošný obchod, aký spravili s černochmi, asi ako keď dovolili čiernym byť bežcami či boxérmi či zabávačmi. To je výber, ktorý vám umožnia – dnes je východiskom byť popstar, čo je presne to, čo hovorím na albume v piesni „Working class hero“. Ako som povedal, moc majú tí istí ľudia, triedny systém sa ani trochu nezmenil.

Samozrejme, máme veľa ľudí, ktorí dnes nosia dlhé vlasy a zopár decák zo strednej triedy v ľúbivých šatičkách. No nič sa nezmenilo, no nechali sme tých istých bastardov všetko viesť.

ROBIN BLACKBURN: Pochopiteľne, triedy sú niečo, s čím sa americké rockové skupiny ešte nevyrovnali.

JL: Pretože sú všetky zo stredných tried a buržoázie a nechcú to ukazovať. Boja sa pracujúcich, vlastne, keďže sa pracujúci v Amerike javia prevažne pravicovo, lipnú na svojich tovaroch. Ale keď si tieto skupiny strednej triedy uvedomia, čo sa deje, a čo urobil triedny systém, je na nich navrátiť sa k ľuďom a ujsť od tých buržoáznych sračiek. 

TA: Kedy ste sa začali vymykať role člena Beatles, ktorú na vás uvalili?

JL: Dokonca aj počas vrcholu Beatles som sa snažil ísť proti tomu. Párkrát sme šli do Ameriky a Epstein sa nám vždy snažil nahovoriť, aby sme sa nevyjadrovali k Vietnamu. Tak nadišiel čas, kedy sme si George a ja povedali, „Počuj, keď sa na to opýtajú najbližšie, povieme, že sa nám tá vojna nepáči a že si myslíme, že by odtiaľ mali hneď odísť.“ To sme aj spravili. V tom čase to bola dosť radikálna vec. Bola to moja prvá osobná príležitosť trochu ukázať za čím stojím.

No musíte tiež brat do úvahy, že som vždy cítil, že musím potláčať svoje názory. Všetci sme boli tak pod tlakom, že sotva bola šanca, aby sme sa vyjadrili, najmä keď sme pracovali pri tejto rýchlosti, neustále koncertovali a boli neustále udržiavaní v kukle mýtov a snov. Je dosť ťažké keď ste Cézar a každý vraví, aký skvelý ste a dávajú vám všetky tie dobroty a dievčatá, je dosť ťažké sa z toho vymaniť, povedať “Ale ja nechcem byť kráľom, chcem byť skutočný.” Tak druhú politickú vec, ktorú som v tomto smere spravil, bolo povedať “Beatles sú väčší ako Ježiš.” Takmer ma za to v Amerike zastrelili. Pre všetky tie decká, čo nás nasledovali to bola veľká trauma.

Neprestajné povedomie o tom, čo sa dialo vo mne vyvolávalo pocit zahanbenosti, že nič nehovorím. Vybuchol som, pretože som tú hru už nemohol dlhšie hrať, bolo toho na mňa jednoducho priveľa. Príchod do Ameriky to vo mne ešte posilnil a upevnil, hlavne preto, že tam prebiehala vojna. V istom zmysle sme sa ukázali ako trójsky kôň. Beatles sa dostali rovno na vrchol a nato spievali o drogách a sexe a potom som prešiel k ťažším a ťažším veciam a vtedy nás začali opúšťať.

TA: Premýšľali ste nejako o politike, keď ste zjavne kritizovali revolúciu? 

JL: Á, jasné, “Revolúcia”. Boli dve verzie tejto piesne, no undergroudnová ľavica vzala len tú, kde som povedal “vylúčte ma z toho”. 

Nechcel som sa nechať zabiť. O maoistoch som toho toľko nevedel, vedel som len, že sa ich zdalo byť tak málo, no napriek tomu boli veľmi viditeľní a stávali pred políciou čakajúc na to, kedy ich postrieľajú. Myslel som si, že to bolo nerafinované. Myslel som si, že pôvodní komunistickí revolucionári sa koordinovali o čosi lepšie a nevykrikovali to všade navôkol. Takto som to cítil. Ako niekto z pracujúcej triedy som sa vždy zaujímal o Rusko a Čínu a všetko, čo sa vzťahovalo na pracujúcu triedu, i keď som hral tú kapitalistickú hru. 

Jednu dobu som bol tak pohltený tými náboženskými sračkami, že som sa všade navôkol nazýval kresťanským komunistom, no ako vraví Janov, náboženstvo je legalizované šialenstvo. To terapia zo mňa to všetko zvliekla a primäla ma pocítiť svoju vlastnú bolesť. 

RB: Ten analytik, ku ktorému si chodil, aké je jeho meno… 

JL: Janov…  

JL: Áno, jeho zámerom je pocítiť bolesť, ktorá je v tebe nazbieraná už od detstva. Musel som tým prejsť, aby som skutočne vyzabíjal všetky tie náboženské mýty. Počas terapie skutočne precítite všetky bolestivé chvíle svojho života – je to neznesiteľné, ste prinútení uvedomiť si, že vaša bolesť, tá, pri ktorej sa zobúdzate so strachom, s bijúcim srdcom, je naozaj vaša a nie je dôsledkom niekoho tam v nebi. Je dôsledkom vašich rodičov a vášho prostredia. 

Keď som si to uvedomil, všetko začalo dávať zmysel. Táto terapia ma donútila vysporiadať sa s tou sračkou Boha. Ako sme vyrastali, museli sme sa všetci vyrovnať s veľa bolesťou. Najhoršia bolesť je nebyť chcený, uvedomenie si, že vaši rodiča vás nepotrebujú tak, ako vy ich. 

Keď som bol dieťa, zažil som chvíle, kedy som nechcel vidieť to škaredé, nechcel vidieť nebyť chcený. Tento nedostatok lásky sa mi dostal do očí a do hlavy. Janov s vami o tom nielen hovorí, ale primäje vás to precítiť – keď si to opäť dovolíte cítiť, vykonáte väčšinu práce sami. 

Keď sa zobudíte a srdce vám bije ako zvon alebo máte napätý chrbát, mali by ste nechať myseľ zájsť k tejto bolesti a bolesť sama vyvolá spomienku, ktorá na začiatku spôsobila, aby ste ju potlačili do svojho tela. Takto ide bolesť správnym kanálom namiesto toho, aby bola znova potlačená, ako to je v prípade, že si vezmete tabletku alebo dáte kúpeľ, a poviete „Prenesiem sa cez to.“ Väčšina ľudí nasmerúva svoju bolesť do Boha alebo masturbácie alebo sna, že to prekonali. 

Terapia je ako veľmi pomalý trip na LSD, ktorý sa deje prirodzene vo vašom tele. Ťažko sa o tom hovorí, pretože – cítite „Ja som bolesť“, a to zneje trochu subjektívne, no bolesť má pre mňa teraz iný význam, pretože som fyzicky precítil všetky tie nezvyčajné tlaky. Bolo to ako vyzliecť si rukavice a po prvýkrát cítiť svoju pokožku. 

Je to trochu pritiahnuté za vlasy to tak povedať, ale nemyslím, že to môžete pochopiť, ak ste tým neprešli – hoci som sa pokúsil dať z toho niečo na album. Ale pre mňa to v každom prípade bolo súčasťou zbavenia sa toho tripu z Boha alebo tripu otcovskej figúry. Postavenie sa zoči-voči realite namiesto hľadania nejakého neba. 

RB: Vidíte rodinu vo všeobecnosti ako zdroj takýchto potlačení? 

JL: Viete, moja je extrémnym prípadom. Môj otec a mama sa rozišli, nevidel som svojho otca až do svojej 20-tky, a nevidel som oveľa viac ani moju mamu. Ale Yoko mala rodičov pri sebe a bolo to to isté…  

TA: Aký vzťah to všetko malo k vašej hudbe? 

JL: Umenie je jediným spôsobom ako vyjadriť bolesť. Myslím, že Yoko robí také uletené veci kvôli bolesti akou prešla. 

RB: Veľa z beatlesáckych pesničiek bolo o detstve… 

JL: Áno, vo väčšine som to bol ja… 

RB: Hoci boli veľmi dobré, stále tam niečo chýbalo.. 

JL: Reálno, to tam chýbalo. Lebo ja som nikdy nebol skutočne chcený. Jediný dôvod, prečo som hviezda, je moje potlačenie. Nič iné by ma nehnalo cez to všetko, ak by som bol „normálny“… 

YO: …a šťastný… 

JL: Jediný dôvod, prečo som tým prešiel bolo, že som chcel povedať: „Teraz, mami, oci, ma budete milovať?“ 

TA: Ale potom ste mali úspech o akom sa väčšine nesníva ani v najdivokejších snoch… 

JL: Och, Ježiši Kriste, bol to úplný útlak. Teda, museli sme prejsť jedným ponížením za druhým od strednej triedy a šoubizu a funkcionárov a tým všetkým. Boli tak povýšeneckí a hlúpi. Všetci sa nás pokúšali využiť. Bolo to pre mňa obzvlášť ponižujúce, lebo som nikdy nedokázal držať jazyk za zubami a vždy som musel byť opitý, alebo na tabletkách, aby som vydržal ten tlak. Bolo to skutočné peklo… 

Bolo to na plač. Teda okrem prvého návalu – vzrušenia z prvej number one nahrávky, prvého výletu do Ameriky. Sprvu sme mali akýsi cieľ byť ako Elvis – ísť dopredu bolo výborné, ale naozaj to dosahovať bolo veľkým sklamaním. Ocitol som sa v situácii, keď som neustále musel obšťastňovať takých ľudí, ktorých som vždy ako dieťa nenávidel. To ma začalo dostávať späť do reality. 

Začal som si uvedomovať, že všetci sme utláčaní, a preto som s tým chcel niečo spraviť, hoci si nie som istý, kde je moje miesto. 

RB: V každom prípade, politika a kultúra sú prepojené, že? Teda, pracujúci sú v súčasnosti utláčaní kultúrou, nie zbraňami… 

JL: …sú omámení (zdrogovaní)… 

RB: A kultúra, ktorá ich omamuje je tá, ktorú umelec môže robiť, alebo rozbíjať… 

JL: To je to, o čo sa pokúšam na mojich albumoch a v týchto rozhovoroch. Čo sa pokúšam urobiť, je ovplyvniť ľudí, ktorých viem ovplyvniť. Všetkých tých, ktorí sú pod vplyvom sna a jednoducho im vložiť veľký otáznik do hlavy. LSD opojenie sa skončilo, to je to, čo sa im pokúšam povedať. 

RB: Už v minulosti ľudia zvykli meniť slová v pesničkach od Beatles. „Yellow submarine“, mala napríklad mnoho verzií. Jedna, ktorú štrajkujúci zvykli spievať začínala „We all live on bread and margarine“ (Všetci žijeme z chleba s margarínom).

JL: Páči sa mi to. A užíval som si, keď futbaloví fanúšikovia v prvých dňoch spievali: „All together now“ (A teraz všetci spolu) – to bola ďalšia. Potešilo ma tiež, keď si hnutie v Amerike vybralo: „Give peace a chance“ (Dajme šancu mieru), lebo som ju napísal skutočne s takým zámerom. Už vtedy som cítil povinnosť napísať pieseň pre ľudí, ktorú by spievali v krčmách a na demonštráciách. Preto by som teraz chcel skladať pesničky pre revolúciu… 

RB: Máme len niekoľko revolučných piesní a tie boli zložené v 19. storočí. Nachádzate v našej hudobnej tradícii niečo, čo by mohlo byť použité ako revolučná pieseň? 

JL: Keď som začínal, samotný rock and roll bol v podstate revolúciou pre ľudí v mojom veku a situácii. Potrebovali sme niečo hlasné a jasné, aby sme prerazili cez všetku tú bezcitnosť a útlak, ktorý sa na nás decká valil.

Hoci musím povedať, že zaujímavejšie pre mňa boli čierne skladby, lebo boli jednoduchšie. Svojim spôsobom zatriasli vašim zadkom, alebo vtákom, čo bolo vskutku inovatívne. Nevedeli to vyjadriť intelektuálne, tak to museli povedať zopár slovami, čo sa im dialo. A potom tu bolo mestské blues a mnohé bolo o sexe a bitkách. 

Mnohé z toho bolo sebavyjadrením. Predtým sa mnoho čiernych spevákov prplalo s problémom Boha; často znelo: „Boh nás zachráni“. Ale hneď za tým čierni spievali priamo a bezprostredne o bolesti a tiež o sexe, a preto sa mi to páči.  

RB: Tvoj album, Yoko, vyzerá, že spája avant-gardnú hudbu s rockom. 

YO: Presne tak. Chcem podnecovať ľudí, aby popustili svoje zábrany dávajúc im niečo, s čím sa dá pracovať, na čom sa dá stavať. Nemali by sa báť vytvárať niečo sami – preto robím veci veľmi otvorené, s podnetmi k aktivite ľudí, ako v mojej knihe (Grapefruit). 

Lebo v zásade sú na svete dva typy ľudí: ľudia, ktorí sú sebavedomí, lebo vedia, majú schopnosť tvoriť, a ľudia, ktorí boli demoralizovaní, ktorí si neveria, lebo im bolo povedané, že nemajú schopnosť tvoriť, musia len prijímať príkazy. Establišment má rád ľudí, ktorí neberú zodpovednosť a nevedia si vážiť samých seba. 

RB: Myslím, že kontrola pracujúcich je presne o tom…