Domino Svetík

Hitler odovzdal ČS vláde požiadavku na pripojenie pohraničia, Sudet, v ktorých žilo vyše 3 mil. obyvateľov nemeckej národnosti, k Nemecku. Vláda ČSR odmietla. 10. septembra 1938 vlády V. Británie a Francúzska dali vláde ČSR ultimátum: Ak ČSR nevydá Sudety Nemecku, nemôže rátať pri útoku Nemecka, s ich pomocou. Vláda M. Hodžu ultimátum prijíma, neskôr, po protestoch, 22.9.1938 podáva demisiu.

    Nová vláda gen. J. Syrového nariadila 23. septembra 1938 mobilizáciu a ČS armáda bola pripravená v bojovej pohotovosti na obranu hraníc.

Mníchovská konferencia sa uskutočnila v dňoch 29. – 30. 9.1938, za účasti V. Británie, Nemecka, Francúzska a Talianska.

Výsledok: A: Konferencia rozhodla o odstúpení ČS územia, tzv. Sudet – Nemecku.

ČSR stratila 38% územia Čiech a Moravy a cca 4,8 mil. obyvateľov.

B: Vo veci územných požiadaviek Maďarska konferencia rozhodla, že ČSR má v lehote 3 mesiacov uzavrieť s Maďarskom dohodu o odstúpení územia na Slovensku.                               C: Voči ČSR vznieslo územné nároky aj Poľsko (21.9.1938), ktoré 1. októbra 1938 anektovalo Těšínsko.                                                                                                                                                                                                    1.Viedenská arbitráž, odstúpenie časti  Slovenského územia Maďarsku a Poľsku

Keďže rokovania o územných nárokoch Maďarska voči ČSR, neviedli k dohode, požiadalo Maďarsko o zvolanie konferencie v duchu záverov z Mníchova.

1. Viedenská arbitráž sa konala vo Viedni, dňa 2. novembra 1938, za účasti Nemecka (Ribbentrop, Goring), Talianska (Ciano), Maďarska (Kanya, Teleki). Za ČSR sa zúčastnili Chvalkovský, Krno, Ďurčanský, Vološin (preds. vl. Karpatská Ukrajina – do 8.10.1938 Podkarpadská Rus).

Výsledok:  A:  Konferencia nariadila ČSR odstúpiť v prospech Maďarska územia na línii: Senec – Galanta – Vráble – Levice – Lučenec – R. Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – V. Kapušany – Užhorod – Mukačevo (vrátane vymenovaných miest), až po hranice s Rumunskom. Spolu 11 882 km2.                                                                                                      Asi 20% územia SR, na takmer sedem rokov, až do skončenia 2. sv. vojny pripadlo Maďarsku, aj s takmer 300 tis. občanmi slovenskej národnosti. 

B:    226 km2 územia, prevažne Oravy a Spiša bola ČSR nútená odstúpiť v prospech Poľska.

                   Odstúpenie Sudet Nemecku

1. októbra 1938 vstupujú jednotky Wehrmachtu na územie ČSR, začína sa vysťahovávanie ČS obyvateľstva, územie Sudet v tento deň pripadlo Nemecku.

   Odstúpenie prezidenta ČSR, autonómia SR,  Hitlerov rozkaz na likvidáciu ČSR

5. októbra 1938, päť dní po Mníchovskej konferencii, odstupuje Dr. Eduard Beneš, z postu prezidenta ČSR.

 6.októbra 1938 podpisujú predstavitelia HSĽS a väčšiny ostatných slovenských politických strán (okrem SD a KSS), Deklaráciu autonómie Slovenska, známu ako Žilinská dohoda. Túto deklaráciu 22. novembra 1938 Národné zhromaždenie ČSR, ústavným zákonom 299/1938 prijalo ako Zákon o autonómii Slovenskej krajiny.

6. októbra 1938 zároveň Vláda ČSR vymenováva J. Tisa za ministra pre správu Slovenska,

 Po tomto akte, rozhodnutím Slovenského snemu, bola rozpustená KS a prešla do ilegality. V novembri 1938 bola zastavená aj činnosť SD, neskôr aj SNS. 18. decembra 1938 sa konali voľby do Snemu. Bola povolená iba jednotná kandidátka. Lehota na podanie kandidátnych listín bola iba 24 hodín.

HSĽS vylúčila z politického života SR ostatné strany a týmto sa posunula do pozície totalitnej štruktúry, po vzore nemeckej NSDAP.

Hitler v rozkaze z 21. októbra 1938 nariaďuje likvidáciu zvyšku Československa.

                     Druhá Československá republika

30. novembra 1938 bol zvolený za prezidenta Emil Hácha a zmrzačený štát sa začína nazývať Česko – Slovensko. Federácia sa skladala z troch častí: Čechy a Morava, Slovensko a Karpatská Ukrajina, ktorá podobne ako Slovensko, 8.10.1938 vytvorila autonómnu vládu. Predsedom vlády ČSR sa stáva Jan Beran.

                     Plány Nemecka na rozbitie ČSR

Hossbachov protokol z 5. novembra 1937, je zápisom z rokovania Hitlera s najbližšími spolupracovníkmi a pojednáva o vojnových plánoch Nemecka v Európe. Je tu plán anektovať Rakúsko a eventuality útoku proti ČSR, s ktorým uvažoval už na rok 1938 a rátal aj s vojenskou spoluprácou Maďarska.  Ribbentrop (min. zahraničia), vo svojom liste poľnému maršalovi Keitlovi v marci 1938 píše, že Maďarský vyslanec v Berlíne navrhol spoločne prerokovať vojnové akcie proti ČSR. Jodl vo svojom denníku píše, že M.Horthy s Hitlerom sa v sprievode svojich ministrov zhovárali o útoku proti ČSR a Hitler poznamenal: ,,Kto chce zasadnúť k jedlu, musí sa zúčastniť aj varenia. A Maďari sa majú k tomu, aby pomáhali založiť Európsky požiar”.

                     Hitlerov tlak na ,,samostatný” rozpad ČSR, rok 1939

ČSR mala Mníchovskou dohodou ,,uzákonené” hranice, a tak Hitler tlačil hlavne na slovenských politikov, aby vyhlásili samostatnosť. A tento tlak bol nemalý…

Radikáli, ako Mach, Ďurčanský, ktorí boli informovaní o plánoch Nemecka hlavne cestou ríšskeho Viedenského miestodržiteľa Seyss – Inquarta, sa dožadovali vyhlásenia samostatného Slovenska (Machov prejav 5. februára 1939 v Rišnovciach).

6. marca 1939 sa Slovenská vláda uzniesla, že nevyhlási samostatný štát. Časopis Slovák z 8. marca 1939 uverejnil toto uznesenie takto: ,,Stojíme na stanovisku Žilinského manifestu a dúfame, že sa podarí preklenúť všetky prekážky”.

Z dohôd  Horthy – Hitler vyplýva sľub Hitlera ponechať Slovensko Maďarsku, ak si neuplatní svoj nárok Nemecko. Viedenskí Nemci, zoskupení okolo Seyss – Inquarta, presvedčili Hitlera že je v záujme Ríše, ak sa Maďarsko neposilní pripojením Slovenska.

Seyss – Inquart (stretol sa 7. marca 1939 s Tisom a Sidorom), prišiel presvedčiť slovenskú stranu (hlavne Sidora), aby vyhlásením samostatnosti predišla násilnému obsadeniu. Tiso aj Sidor odmietli, ako argumenty použili aj hospodársku nepripravenosť Slovenska, jeho deficit a ,,nemožnosť robiť menu bez zlata (Tiso)”.

                 10.marca  1939 vyhlasuje vláda ČSR mimoriadny stav na Slovensku.

V noci z 9. na 10. marca 1939, vyhlásila Vláda ČSR v autonómnej Slovenskej krajine mimoriadny stav. Sprevádzal ho vojenský zásah, pri ktorom bolo uväznených cca 250 osôb, väčšinou zo štruktúr HSĽS a Hlinkovej gardy.  Inicioval ho gen. Alois Eliáš a príkaz naň dal priamo prezident ČSR, Emil Hácha. 

J. Tiso je odvolaný z funkcie predsedu vlády a spolu s ním celá vláda.  Je vyhlásené stanné právo so zákazom zdržovať sa vonku po 19:00 hod.                                                    Tiso odchádza na faru v Bánovciach.

11. marca  prezident E. Hácha menuje predsedom Slovenskej vlády K. Sidora.

11. marca 1939 Hitler posiela št. tajomníka Kepplera za Sidorom, opäť s požiadavkou na vyhlásenie samostatnosti Slovenska.

12. marca 1939 posiela poslov spoza Dunaja za Sidorom aj Ďurčanský. Nemci hrozili obsadením Bratislavy a komunikovali túto vec s Ďurčanským. Ďurčanský, uvedomujúc si, čo by priama intervencia znamenala, jednak žiadal Sidora o vyhlásenie samostatnosti, jednak Nemcov o trpezlivosť. (Sidorove, Dafčíkove a Kovárove poznámky, čítané pred Národným súdom).                                  12.marca 1939, predseda Slovenskej vlády  Karol Sidor, odmieta vyhlásiť samostatnosť Slovenska.  Nemecko hrozí priamou intervenciou na územie Slovenska. 

Hitler sa rozhodol pre priamy zákrok a 12. marca 1938 večer, pozýva J. Tisu.  13. marca 1938 ráno, Dafčík prichádza do Bánoviec a tlmočí Tisovi, že Hitlerovo pozvanie ja vážne a hrozí vojenská intervencia. Tiso odchádza do Bratislavy, ale odmieta ísť do Berlína. Informuje Sidora a žiada ho o zvolanie Vlády aj predsedníctva strany. Nakoniec Tiso odchádza do Berlína. (Sidorove poznámky, čítané pred Národným súdom).                                                                                                                13. marca 1939 sa Tiso stretáva s Hitlerom v Berlíne a vypočuje si jeho ultimátum…                                                                                                              J.Tiso u Hitlera. Zápisnica z rokovania J. Tisa a A. Hitlera.                                           

Československá republika, oklieštená o územia stratené Mníchovskou dohodou a 1. Viedenskou arbitrážou, bola vystavená obrovskému tlaku Nemecka, Maďarska a Poľska.

Hitler sa neuspokojil s územím Sudet. Maďarsko malo plány na zisk zvyšku Slovenska, nestačili mu územia odstúpené po 1. Viedenskej arbitráži. Územné nároky si robilo aj Poľsko, ktoré zaberalo slovenské dediny násilím. Hitler potreboval, aby sa ČSR rozdelila a vyvíjal v priebehu r. 1938 a od začiatku r. 1939 tlak na slovenských predstaviteľov, aby vyhlásili samostatnosť. J. Tiso niekoľkokrát odmietol.  Hitler žiada vyhlásenie samostatnosti, inak Nemecká armáda vpochoduje do Bratislavy.  Sidor odmieta. Hitler sa teda obracia na bývalého predsedu vlády J. Tisa a pozýva ho do Berlína. 13.marca 1939 Tiso v Bratislave Sidora žiada o zvolanie predsedníctva strany a vlády a o schválenie cesty do Berlína. Ústavní činitelia rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať, vypočuť si Hitlera, ale akékoľvek rozhodnutie má nechať na Slovenský snem. 

Hitler žiadal ,,samostatné” rozdelenie ČSR, pretože vojenským zabratím zvyšku ČSR by porušil Mníchovskú dohodu. 

                                            13. marca 1939 Berlín.

J. Tiso Ribbentropovi: ,,My iniciatívne nedáme v snemovni impulz k tomu, aby republika bola likvidovaná. Ak však budeme vidieť, že beh udalostí sa vyvíja tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť sa odtrhnúť”.                                             Ribbentrop Tisovi: ,,Tu je táto príležitosť pre Vás. Nebudeme Vás nútiť, ale stratíme záujem o ďalší vývoj na Slovensku. Čechy budú zlikvidované”.

                   13. marca 1939 o 18:00 Berlín. Prijatie u Hitlera.

                                                Hitlerov monológ.

„Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch. Priznávam, nepoznal som tento problém v bývalej republike. Druhým sklamaním pre nás je postoj Slovenska. V minulom roku som stál pred ťažkým rozhodnutím, a to či mám dopustiť obsadenie Slovenska Maďarskom, alebo nie. Mal som mylné predstavy, veril som totiž, že Slovensko sa chce pripojiť k Maďarsku. Tento omyl vyplýval zo vzdialenosti medzi Slovenskom a Nemeckom a z prevahy väčších problémov, ktoré vtedy tento problém zatieňovali. Až počas krízy som po prvýkrát počul a pozoroval, že Slovensko chce žiť vlastným životom. V Mníchove boli moje rozhodnutia vedené nie mocensko-politickými ale národno-politickými záujmami. Urobil som niečo, čo mi odcudzilo nášho priateľa Maďarsko, lebo tento princíp som presadil aj proti vôli Maďarska.                                                                                                                                                                  Znepriatelil som si Maďarov, ktorým som povedal, že: ,,Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Ak sa ale hlásia k svojskému životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok. – Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom.                                           My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov.                                                                                                                                                                                              Vycítil som, že tu je ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tu je to nebezpečenstvo.”

V ďalšom Hitler číta Ribbentropovu správu o pohybe Maďarských vojsk k Slovenským hraniciam a vysvetľuje, že Maďari chcú obsadiť zvyšok Slovenska.

Hitler: „A proti tomuto sa treba osvedčiť.  ‚Aber blitzschnell’ (ale bleskovo) treba sa vyjadriť. Toto osvedčenie treba dať patričným činiteľom na vedomie, že Slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu, aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na Slovenské územie a na Slovenské obyvateľstvo.                                 Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto – blitzschnell’ (bleskovo) riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje.                             Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa princípu ‘Volkstum’.  Ale kto podľa svojho národného charakteru chce žiť, ten padá do ochrany tohto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal ‚blitzschnell’.”(Tisova reprodukcia  pred Slovenským snemom, 14.marca 1939).

O tom, že Maďarsko je pripravené vojensky zabrať Slovensko, svedčí aj Horthyho list Hitlerovi z toho istého dňa, teda 13. marca 1939.

Píše Hitlerovi, že je šťastný, pretože táto ,,krajina prameňov”, má pre Maďarsko životnú dôležitosť.

Z Horthyho listu Hitlerovi.

Horthy: ,,Dispozície boli vydané, vo štvrtok 16.marca 1939 dôjde k pohraničnému incidentu a na to bude o dva dni, v sobotu 18. marca nasledovať silný úder”.

Hitler vyzýva Tisa k vyhláseniu samostatnosti Slovenska. Tiso odmieta.

Tiso bol vyzvaný, aby samostatnosť Slovenska vyhlásil z Berlína, dostal pripravený text vyhlásenia v Slovenčine a možnosť vyhlásiť samostatnosť v Ríšskom rozhlase.

Tiso na túto priamu Hitlerovu výzvu odpovedal, že ľutuje, ale nie je zmocnený k akémukoľvek rozhodnutiu v tejto veci, lebo tú právomoc má iba Slovenský snem. Z Berlína sa spojil s K. Sidorom a prezidentom ČS Federácie,  E. Háchom. Hácha poukázal na nutnosť zvolania Slovenského snemu.  Slovenský snem zvolal E. Hácha na druhý deň, na 14. marca 1939.

                           14.marec 1939, vznik Slovenskej republiky

Autonómny Slovenský snem otvoril 14. marca 1939 svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúcastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63. Predseda vlády Karol Sidor, ktorý informoval o marcových udalostiach. Po ňom sa prihlásil k slovu Tiso. Zreferoval snemu o svojich rozhovoroch v Berlíne. Neurobil nijaký osobný návrh, len zakončil slovami:

„Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte.”

Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol schôdzu na 15 minút prerušil a po prestávke vyzval poslancov, aby hlasovali vstaním zo stoličky, či sú za samostatný Slovenský štát, alebo nie. Všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest, za potlesku odhlasovali utvorenie samostatnej Slovenskej republiky. Bolo to 14. marca 1939 o 12:07.

Prvú vládu SR tvorili: Dr. Jozef Tiso (predseda vlády), Dr. Vojtech Tuka (podpredseda vlády), Karol Sidor (minister vnútra), Ferdinand Čatloš (minister národnej obrany), Jozef Sivák (minister školstva), Gejza Medrický (minister hospodárstva), Dr. Ferdinand Ďurčanský (minister zahranicia), Dr. Gejza Fritz (minister pravosúdia), Dr. Mikuláš Pružinský (minister financií), Július Stano (minister dopravy a verejných prác) .

Z udalostí, tak, ako bežali je zrejmé, že v tie pohnuté dni sa dejiny dávali do pohybu hlavne tlakom zvonka. Hitler, aj Maďarská hrozba boli tými urýchľovačmi, ktoré viedli k vzniku štátu tak, ako bol vyhlásený. Samozrejme, bola tu nespokojnosť s politikou Prahy, ktorá nespĺňala očakávania Slovákov, zakotvené v Pittsburgskej dohode. Slováci sa sťažovali na ,,koloniálnu politiku”, ktorú bolo vidieť napríklad v počte ,,českých žandárov” pôsobiacich na Slovensku, alebo vo velení a správe vojenských posádok lokalizovaných na Slovensku. To pomáhalo ,,radikalizovať” Slovenskú politickú scénu. Napriek všetkému Tiso a jeho umiernené krídlo HSĽS dokázali tlmiť snahy radikálov, ako Mach – Tuka – Ďurčanský. Dokázali, aj keď z vynútenia, vyhlásiť samostatnosť až vo chvíli, kedy naozaj sa rozhodovalo o už nie štátnosti, ale podrobení.

Že tie dni neboli jednoduché, svedčí fakt, že už o niekoľko hodín po vyhlásení SR,  o 16:00,  išiel do Berlína prezident ČSR, E. Hácha. A dopadol podstatne horšie, ako pred ním J. Tiso. A Česká republika tiež…

14.3. 1939, o 17:30 na Ostravsku, prekročili prvé jednotky Wermachtu hranice ČSR a stretli sa s ozbrojeným odporom. 13. rota III. práporu pluku ,,Slezský“, viedla s nemcami niekoľkohodinový boj, ktorý skončil zastavením paľby zo strany Nemcov. Česi mali 6 zranených, Nemci niekoľko mŕtvych.

E. Hácha bol prijatý Hitlerom v Berlíne po jednej hodine v noci. Hitler mu oznámil, že o 6:00, začne Wermacht obsadzovať Čechy.

E. Hácha 15.3.1939 okolo štvrtej hodiny ráno, podpísal vyhlásenie, v ktorom: „Čs. prezident prohlásil, že … klade osud českého národa a země s plnou důvěrou do rukou vůdce Německé říše.“

                               15. marec 1939, najčernejší deň v českých dejinách.

15. marca 1939 Wermacht vojensky obsadil ČR, Nemecká armáda vpochodovala aj na Slovensko a zastavila sa na na línii Váhu.

Česká republika prestala existovať, na druhý deň vydáva Hitler z Pražského hradu výnos:,,Zriadenie protektorátu Čechy a Morava.“

Pozrite si film z tých dní:,,Tak začal protektorát„, keď sa Nemci ako kobylky hrnuli do Čiech.

Na nemeckých a amerických záberoch, Nemecká armáda vchádza do Prahy, ulice lemuje údajne nemecká menšina a ľudia Nemcov vítajú a – hajlujú…

Príznačné aj pre dnešok sú slová predsedu tzv. Národního souručenství:,,Nemáme sice vlastního státu, ale jsme ve veliké, mocné říši ve které se múžeme dále vyvíjet“…

,,Roskas“ veliteľa inváznej armády Blaskowitza, z 15.marca 1939…

Zdroje: I. Kamenec: Hektické mesiace ČS dejín,                                                                       A. Rašla, E. Žabkay: Proces s Dr. J. Tisom (Tatrapress 1990),                                                   J. Jurík: Slovensko 1918/1945 ( Prameň),                                                                                                                                                                           M. Krušina: 30. september, deň keď bola podpísaná Mníchovská dohoda.

S úctou

Dominik  Svetík