Domino Svetík

Za vyše dvesto rokov existencie Spojených štátov, sa USA vypracovali na jednoznačného svetového lídra, ktorý určuje smer geostrategického posunu sveta. Spojené štáty fakticky kontrolujú väčšinu svetového diania, počnúc politikou, cez financie, komodity, akcie, až po vlády značnej časti krajín sveta.

Dnes nechcem polemizovať o tom, či je to dobre, alebo zle, dnes to chcem rozobrať ako fakt,  a položiť si otázku, čo odlišuje USA od ostatných krajín, že ako veľmoc dokážu dlhodobo presadzovať svoju geostrategickú politiku a vnútiť svoju vôľu väčšine sveta.

Vplyv Spojených štátov sa naplno prejavil po vstupe do 1. sv. vojny, keď sa aktívne podieľali na zániku niekoľkých Európsko – Ázijských mocností, ktoré dovtedy ovládali svet. Prvá svetová vojna znamenala koniec impérií, ako Rakúsko – Uhorsko, Nemecko, Osmanská ríša, Rusko a do značnej miery oslabila Francúzsko, Veľkú Britániu, Belgicko, Holandsko a ďalšie (14 bodov prezidenta W. Wilsona).

Všetky vyššie uvedené imperiálne ríše stratili vplyv, územie, aj silu. Vzniklo množstvo nástupníckych štátov, ktorých elity vďačili za svoje nečakané úspechy vodcom novej superveľmoci, ktorá prevzala kontrolu sveta, kým si Európa lízala rany po Prvej svetovej vojne a nič netušiaca sa chystala na Druhú…

Po tej druhej už bolo všetkým jasné, kto naozaj zvíťazil. Nemecko ležalo vo ,,zvieracej kazajke“, jeho sláva bola v ruinách, jeho najlepšie mozgy už pracovali v Amerike a jeho majetok bol založený v prospech víťazov.  ZSSR, krajina, ktorá prišla o 25 miliónov ľudí, a niesla najväčšie bremeno vojny, sa síce oficiálne stala víťazom, dostala nové impérium v podobe dobytej časti Nemecka a Východnej Európy, ale to všetko ležalo v troskách. Obrovské materiálne straty utrpeli aj ďalší víťazi – Veľká Británia a Francúzsko.

                                         Komu to prospelo?

USA vyšli z vojen jednoznačne, ako víťaz č. 1. Vojenské základne si natrvalo rozložili v Európe, Západné Nemecko sa stalo ich vazalom, podobne ako Japonsko.

Kým ostatné krajiny mali rozbitý priemysel, infraštruktúru a zdecimované ľudské zdroje, na druhej strane Atlantiku boli výrobné kapacity pripravené na to, aby mohli zásobovať celý svet.

ZSSR, ktoré síce vojnu vyhralo, krvácalo a jednoducho nemalo dostatok ani ľudských, ani technologických zdrojov, aby mohlo čo i len pomyslieť na nejakú súťaž. Naopak. Po vojne ešte emigrovala z Východnej Európy časť ľudských zdrojov, lekárov, inžinierov, vedcov, ktorá jednoducho v zničenej infraštruktúre nemala uplatnenie. Všetky krajiny, na území ktorých bola vojna, mali pred sebou viac, ako desať rokov tvrdej práce v skromných podmienkach, aby aspoň sčasti obnovili zničený priemysel, poľnohospodárstvo, infraštruktúru a – ľudské zdroje.

V ZSSR sa po Boľševickej revolúcii v r. 1917 presadil politický systém nazývaný socializmus, ktorý sa od kapitalistického, trhového systému odlišuje hlavne spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov, centrálne plánovaným a riadeným hospodárstvom a politickým systémom založeným na vodcovskom princípe vedúcej politickej sily, bez súťaže viacerých strán.

Či si v r. 1917 ľudia ZSSR želali práve toto, je dnes irelevantné. Ako príklad môže slúžiť dnešná Ukrajina. Želali si obyčajní ľudia na Majdane, ktorých deklarovanými cieľmi boli: asociačná zmluva s EU a koniec oligarchického (feudálno – mafiánskeho) spôsobu riadenia krajiny, dnešný stav? Krajina je riadená oligarchami, konajúcimi pod vplyvom cudzej moci.

                             Čo teda majú USA navyše a čo dnešnému Rusku chýba?

V dôsledku devastačných vojen a sociálnych experimentov sa v priebehu 20. storočia  časť Európskej intelektuálnej, technickej a finančnej elity postupne presťahovala do USA. Táto koncentrácia mozgov a kapitálu, urobila z USA lídra vo svete prakticky vo všetkých oblastiach. Ak napríklad Nemecko bolo do vojny technickou a technologickou špičkou Európy, po vojne väčšinu Nemeckej technickej literatúry, aj s jej autormi a vývojármi, prevzali USA a Veľká Británia.

USA sa v dôsledku svojho uchovaného, aj novozískaného potenciálu, stali superbohatou veľmocou, ktorej priemyselné odvetvia, nielen zásobovali svet, ale vďaka akumulácii a rozvoju kapitálu, mohutne expandovali prakticky do celého sveta. A vytvorili si vlasteneckú elitu.

Vďaka tomu, čo USA nazývajú ,,americký sen, sloboda, demokracia a hodnoty“, prevláda v bežných Američanoch a hlavne v Amerických elitách, pocit hrdosti a výnimočnosti.

                               Vlastenectvo a hrdosť.

Amerika si za dvesto rokov vybudovala ,,národnú elitu“.  Je to vlastne masa starých a tradičných oligarchov, rodín, priemyselníkov, finančníkov, špičiek armády, intelektuálnych a politických špičiek, ktorí sú naozaj hrdí na Ameriku, sú to vlastenci, ktorí majú jeden spoločný cieľ:  Aby Amerika bola ešte silnejšou, ešte bohatšou, ešte väčšou. Ak by sme spočítali majetok tejto elity, zistili by sme, že vlastnia minimálne 70% priemyslu, korporácií, financií, riadia politiku, šéfujú politickým stranám, rozhodujú o tom, kto bude Americký prezident, kto bude partner a kto nepriateľ.

Seba stotožňujú s Amerikou, pre väčšiu bezpečnosť a silu Ameriky a tým vlastne aj svoju, sú ochotní bojovať, poslať armádu kdekoľvek, kde si zmyslia, že sú ohrozené ich národné a vlastné záujmy.

Vlastenectvo rozhodujúcej časti Americkej elity, jej integrita jej cieľavedomosť, bohatstvo, moc a sila je tou rozhodujúcou ingredienciou, tým, čo odlišuje Ameriku a robí ju lídrom, schopným diktovať svoju vôľu celému svetu.

                                 Aká je ,,národná elita“ Ruska?

Elita v zmysle aspoň 50 ročnej tradície, ktorá by bola hrdá na Rusko, ktorá by bola ochotná obetovať časť svojho bohatstva na to, aby sa Rusko stalo suverénnym, bohatým štátom, ktorý by si jeho spojenci vážili a jeho nepriatelia by sa ho báli – taká elita, porovnateľná čo do jednotnosti cieľa a filozofie, čo do vnútorného, či celosvetového vplyvu, porovnateľná bohatstvom, intelektuálnou hĺbkou, vlastenectvom, pocitom, že Rusko je výnimočná krajina – taká elita v Rusku neexistuje.

Existuje Putin. Putin predstavuje symbol vlastenca, štátnika, hrdého Rusa, schopného vízií, schopného viesť svoj národ a obetovať Rusku všetko. Okolo Putina existuje kruh Ruskej elity, skladajúcej sa z politikov, oligarchov, intelektuálov a armádnych špičiek, ale v porovnaní so silou, akú predstavuje ,,národná elita USA“, to je žalostne málo.

Kým Americká elita zarobila peniaze vďaka Amerike, je za to Amerike vďačná a chce pracovať pre Ameriku, väčšina Ruských oligarchov, ktorí zbohatli v Rusku, by Rusko predalo za kopejku.

Rusko si nevážia, nevážia si, že vďaka Rusku sú miliardári, žijú v Londýne, v Paríži, v New Yorku, tam si kupujú futbalové kluby a tam na jachtách rozhadzujú svoje bohatstvo.

Berezovskij, Abramovič, Chodorkovskij. Malá vzorka veľkej hanby Ruska  – jeho elít.

Dokonca sa spájajú so Západom, snažia sa destabilizovať Rusko, snažia sa zvrhnúť vládu, kvôli niečomu, čo ani nevedia presne definovať, nikdy podľa toho nežili, iba to nazývajú ,,hodnoty“.

                                        Môže Rusko s USA súperiť?

Krátkodobo áno. Dlhodobo? Na konci každého zápasu bude prevalcované. Tak ako ZSSR po zápase o vplyv nad Východnou Európou v r. 1991. ZSSR nielenže vtedy stratil Východnú Európu, ale na konci roku sa zišli traja z jeho vtedajšej elity – Kravčuk, Jeľcin a Šuškevič a napriek pol roka starému referendu, v ktorom viac, ako 80% voličov potvrdilo, že si želá zachovanie ZSSR, títo traja ZSSR ,,rozpustili“. Mohlo by sa toto a takto stať v USA?

Rusko súperenie s USA prehráva,  vďaka  rozdielu v sile, integrite a vlastenectve ,,národnej elity“. Počas tohto zápasu časť Ruských hráčov  podporuje súpera, časť hráčov strieľa na vlastnú bránu a dáva vlastné góly. Časť Ruských hráčov sabotuje vlastnú krajinu a časť jednoducho prejde do tímu rivala.

Toto je mentalita väčšiny dnešnej Ruskej ,,národnej elity“.

Rusko sa dnes stále musí báť o svoju integritu a identitu, ktorú dnes môže stratiť s pádom jediného človeka, pričom Amerike takéto niečo absolútne nehrozí, Amerika sa netrasie, ani nezamýšľa nad tým, že by mohla prestať existovať.

Vlastenectvo  a ,,americkosť “ Amerických elít  stmeľujúcich Ameriku ako cement na jednej strane a bezcharakternosť, predajnosť, malosť, neintegrita  a ,,neruskosť “ rozhodujúcej časti Ruských elít, tvoria ten významný rozdiel.

Získa Rusko niekedy túto esenciu?

S úctou

Domino Svetík