Domino Svetík

USA, EU, Rusko, Ukrajina, Grécko.

Akoby sa všetci aktéri, ktorí mesiace vytrvalo plnili hlavné správy, zastavili, aby sa nadýchli pred ďalším kolom.

USA pokračujú v zdanlivom upevňovaní si pozícií v Európe, prostredníctvom vedenia EU (Tusk), NATO (Breedlowe), lídrov niektorých európskych štátov (Merkel), Ukrajinského vedenia (Porošenko, Jacenjuk) a médií. Spojenými silami sa im podarilo vybudovať atmosféru strachu, v ktorej sme denne atakovaní hystériou z Ruskej hrozby, ktorej údajne musíme a môžeme čeliť iba zvýšeným zbrojením, vojenskými cvičeniami, pri ktorých je nevyhnutná prítomnosť US army a US techniky na dotykových líniách EU a Ruskej federácie. Volanie niektorých politikov po obmedzení slobody slova, internetu, prehodnotení brannej povinnosti, alebo zmene koncepcie vojenských doktrín – pokusy o návrat k povinnej vojenskej službe, keď sme 25 rokov budovali profesionálnu armádu, to všetko sú technológie výroby súhlasu. Vzbudiť v spoločnosti pocit ohrozenia, aby sa presadili zákony zvýšenej kontroly, pri ktorých znovu bude možné trestať za názor, to je odveký sen všetkých totalitných režimov. Naše zriadenie sa však nazýva demokracia a mali by sme sa viac zaujímať o to, či tí, ktorým sme zverili vládu nad našimi osudmi, neustupujú od štandardov, ktorými sa má demokratická spoločnosť vyznačovať.

Ak si nami zvolení zástupcovia rozumejú s režimami, ktoré ani neprišli demokratickou cestou k moci, ani sa s presadzovaním demokratických zásad nezdržujú, mali by sme spozornieť, pretože v totalite sa nemusíme zobudiť z večera na ráno. Časť suverenity sme odovzdali do EU, odkiaľ vazalsky preberáme do 70 % našej legislatívy, časť denných rozkazov nám prostredníctvom pána Lajčáka chodí z US veľvyslanectva, pán Glváč poslúcha rozkazy z NATO a výpalné v podobe 300 mil. Eur za vrtuľníky sa chystá odovzdať do USA a zmluva s Vatikánom, ktorý prostredníctvom RKC vlastní vraj viac, ako 10% územia SR, nám tiež slobody nepridáva.

Je Slovenská republika suverénny štát? A smerujeme k viac suverenite v budúcnosti, alebo suverenitu budeme ešte strácať? Nielen štátnu, ale aj osobnú?

Vráťme sa k USA. Zdá sa, že kým Nemecko a Francúzsko si prostredníctvom Merkelovej a Hollanda uvedomili, že pre Európu je mier životne dôležitý, že vojna na našich hraniciach je destabilizujúcim prvkom, zatiaľ s dopadom na ekonomiku, energetickú bezpečnosť, imigrantov, hospodárstvo a európsku integritu, a dotlačili Porošenka spolu s Putinom síce k nedokonalému, ale predsa len prímeriu, USA, zdá sa, nevadí v rámci vlastnej ,,predsunutej obrany“, ak chaos a rozvrat na Ukrajine prerastie v konflikt, ktorý zasiahne aj EU, alebo niektoré štáty EU. A ktoré to môžu byť štáty? Tie, ktoré majú s Ukrajinou spoločnú hranicu.

Oslabenie EU a oslabenie Ruska znamená posilnenie USA. Chaos a konflikt 10 000 km od brehov Ameriky je pre USA vítaný, priživujú ho dodávkami zbraní a vojakov, a ak Putina nazývajú autoritárskym vládcom, ktorého sa chcú zbaviť, tak Porošenko je pre nich partnerom, ktorého vojenské ťaženie vítajú a podporujú.

                 ECB  – tlačíme 60 miliárd  Eur. mesačne.

EU sa prostredníctvom ECB pustila do masívneho tlačenia Eura, v množstve 60 mld. mesačne. Zdôvodňuje sa to snahou o naštartovanie hospodárskeho rastu a oživenie ekonomiky Eurozóny, prostredníctvom rastu cien a zamedzenie defácie (pokles cien, sprevádzaný zároveň poklesom množstva peňazí v obehu, poklesom miezd a dopytu).

Prečo sa vlády bránia pred defláciou? Pretože so znižovaním cien, vyberú menej peňazí z daní a spotrebných daní, znižuje sa príjem vlády a s ním schopnosť obsluhy štátneho dlhu, ale aj objem peňazí určených na výdavky eráru.

Naopak, inflácia a trvalý rast cien a znehodnocovanie peňazí a úspor nie sú tiež donekonečna možné. Resp. sú možné iba pre tých, čo majú neobmedzené možnosti…

                  Čím sú tieto peniaze kryté?

Tieto peniaze sú kryté predovšetkým budúcou ekonomickou výkonnosťou dlžníkov, ktorí sa k nim dostanú a ich schopnosťou splácať. Či už tými dlžníkmi budú štáty, banky, firmy, obce, alebo občania. Sú kryté našou budúcou prácou a našimi budúcimi daňami. Sú zároveň kryté vyššími cenami a z nich vyplývajúcimi spotrebnými daňami a DPH. Sú teda kryté poklesom našej kúpyschopnosti a životnej úrovne, sú kryté nami, našim majetkom a našimi deťmi.

K časti takto uvoľňovaných peňazí sa dostanú štáty a môžu, prostredníctvom štátnych investícií a zákazok, oživiť domáci trh a zamestnanosť, zvýšiť tak kúpyschopnosť obyvateľstva a firiem, chuť míňať, zadlžovať sa a investovať. Časť takto získaných peňazí použijú na reštrukturalizáciu dlhov a dostupnosť likvidity spôsobí aj zvýšenie dlhov jednotlivých štátov na úkor efektívnosti. Politici, ktorí sú štyri roky pri kormidle nemajú motiváciu dlhy umorovať, ale skôr tvoriť.

Banky, ktoré sa dostanú k týmto peniazom ich nepustia ľahko a všetci, ktorí sa zadĺžia, im ručia svojim majetkom.

Jednoznačne táto politika povedie k rastu cien. Ale prispeje aj k oslabeniu Eura, čo Európskym spotrebiteľom zdraží všetko, čo sa nakupuje v dolároch a to, okrem iného, bude mať za následok zdraženie napríklad výrobkov z USA, ktoré to budú mať na európskych trhoch ťažšie. Napríklad, taký iPhone…

              Rusko je tlačené do kúta.

Rusko – európsky obchod, aj dobré vzťahy, boli masívne rozbité, Rusko je démonizované a podľa krátkozrakých amerických politikov: ,,Záujmy USA zahŕňajú celý svet, ale záujmy Ruska končia na Ruských hraniciach„.

Ruské bezpečnostné definície sú ignorované. Dni, keď Rusko bolo slabé a jeho vedenie uprednostňovalo Americké záujmy pred Ruskými, sú minulosťou.  USA napriek tomu chcú silou ignorovať niekoľkoročné varovania a žiadosti o nezasahovanie do Ruskej bezpečnostnej a ekonomickej zóny, ale Ruské odvetné kroky vnímajú, ako zasahovanie do US bezpečnosti. Na Ruských hraniciach a 10 tis. km od brehov Ameriky.

Rusko aktuálne odpovedá zástupnou vojnou na Donbase, presmerovaním tokov energií z Európy smerom do Ázie, zvýšenou aktivitou svojich armád a definovaním NATO, ako možného nepriateľa.

Americkú paradigmu dobre vystihuje aj fiktívny rozhovor americkej matky piatich synov, ktorá na otázku, ako sa darí jej rodine odpovedá:                                                                               ,,Skvele. John slúži na základni v Kosove, Henry je na krížniku v Čiernom mori, Steve je letec a bráni naše hodnoty a našu slobodu pred IS v Iraku, Jack práve hliadkuje na lietadlovej lodi pri Gibraltáre, Pete je inštruktorom delostrelectva na Ukrajine a manžel, ako diplomat NATO, je práve na prednáškovom turné  v Nemecku, v rámci ktorého varuje svet, pred Ruskou rozpínavosťou“.

Pre Európu, aj pre Rusko je evidentne mier životne dôležitý.

Aj pre USA. Im však stačí mier, na území Spojených štátov…

                      Porošenkova dilema.

Minská dohoda nekončí pri stiahnutí ťažkých zbraní z línie dotyku, čo sa viac-menej, s prižmúrením obidvoch očí OBSE – deje.

Porošenko a Ukrajina sa zaviazali vykonať zmeny v zákonoch a Ústave, ktorými sa poskytne určitý stupeň autonómie pre Doneck a Lugansk.

Ďalší aktéri dohody začínajú na Kyjev tlačiť, aby pristúpil k týmto krokom. Aktuálne vedenie Ukrajiny a sám Porošenko však v domácich médiách tvrdia, že Ukrajina sa žiadne také kroky urobiť nechystá. Je jasné, že Porošenkovi by to vo vybičovanej politickej atmosfére zlomilo väz a je jasné, že Merkelová, Hollande, Putin, aj separatisti v najbližších týždňoch budú tlačiť práve na tieto dohody.

                      Riešením je vojna.

Ukrajina sťahuje k frontu masívne sily a jej budúce úmysly podporujú NATO a USA. Je evidentné, že autonómia Donbasu je úzkym hrdlom, v ktorom sa hromadí nová energia pre vojnu. Ak všetci tvrdia, že tento konflikt nemôže byť vojensky vyriešený, skúsme sa spýtať, z čoho pramení ich presvedčenie? Ak sa aktuálne všetci aktéri chystajú na vojnu, prečo by sme si mali myslieť, že už bude iba lepšie?

                       Čo uhralo Grécko?

Grécko neuveriteľne znervóznilo celú EU, aby dohodou o 4 -mesačnom predlžení režimu financovania, vypustilo pretlak z európskeho kotla. Všetci si vydýchli a myslia si, že je po probléme.

Problém sa však nestratil, Grécko aktuálne nemá ekonomickú výkonnosť na znižovanie svojich záväzkov, to, čo dosiahla Syriza, by dosiahla akákoľvek iná vláda, navyše bez tej hystérie okolo.

Grécko nemá inú šancu, ako buď dlhy splácať novými dlhmi a ,,donekonečna“ zadĺženosť zvyšovať, ako to nakoniec robia všetky ,,slušné“ vlády, alebo po tom, čo získalo čas – pripraviť sa na vyhlásenie platobnej neschopnosti a na Grexit a naozaj  dosiahnuť odpis časti dlhu, teda to, na čo v skutočnosti Syriza vo voľbách získala mandát.

Že to nebude jednoduché, ani bezbolestné, to je všetkým jasné.

Aktuálne ticho v  európskych záležitostiach, teda naozaj môžeme nazvať:,,Ticho pred búrkou“.

Že búrka príde, je viac – menej isté. Nie je isté, aká bude jej sila. A nie je isté ani to, či bude iba jedna.

S úctou

Domino  Svetík