Včera sme sa so Zuzkou trochu túlali…
Keď sme prechádzali cez Hronský Beňadik, niečo nás ťahalo pozrieť si katedrálu a kláštor, ktorého korene siahajú pred 11. storočie a ktorý pri Tureckej expanzii bol významnou pevnosťou, strážiacou Slovenskú bránu pred postupom Turkov k banským mestám – Štiavnici, Kremnici, Banskej Bystrici a i.
V r. 1599, Turci, ale mesto, aj pevnosť dobyli…
Myslel som si, že ma tam len tak pustia do archívu a nejaký mních mi bude prekladať z latinčiny.
To, čo sme zažili, bolo však dramatickejšie a v archívoch, aj keď iba cez internet, sme sa napokon, hrabali tiež…
Entré.
Prišli sme pred fakt veľkolepú katedrálu.
Mrkli sme sa na infotabuľu a zaujala nás informácia, že v kláštore sa nachádza kaplnka Svätej krvi a v nej:
Relikviár s kvapkou krvi Ježiša Krista!
Čo?!
Tak toto chceme vidieť. Fakt sme o tom dovčera nepočuli.
Zamierili sme ku katedrále – vo dverách stál kaplán s rúškou a povedal nám, že sa môžeme pridať k skupine, ktorú sprevádza a k prehliadke.
Katedrála je naozaj ohromujúca a nádherná, naozajstný skvost – všetci, okrem nás dvoch mali rúška, nás to však nerušilo a pozerali sme si veľkolepé, gotické vitráže, stredovekú fresku zobrazujúcu boj sv. Juraja s drakom, hrobku rodu Koháryovcov a vysokánske lomené oblúky.
Po chvíli nás kaplán, odetý do bielej sutany zavolal, že ideme do kaplnky pozrieť relikviár.
Tak a je to tu.
Vošli sme do malej kaplnky, asi 8×5 m, s malým oltárom, v jeho strede dvierka a za nimi, zatiaľ zamknutá relikvia.
Všetci, asi 20 ľudí okrem nás, orúškovaní, si spôsobne posadali do lavíc.
Ja som sa oprel o stĺp, asi štyri metre od oltárika.
Úvod.
Kaplán nám vysvetlil, že relikvia pochádza zo šatky sv. Veroniky, ktorá na Krížovej ceste podala Ježišovi šatku, a ten si do nej utrel tvár.
Tvár sa celá odtlačila na šatku (aj so zreničkami, fúzikmi, briadkou a zubami).
Originál šatky, tzv. Šatka z Manopela, sa nachádza vo Vatikáne.
Históriu, aj tvár na šatke, si môžete pozrieť na linku nižšie – a stojí za to, si to prečítať,
budete prekvapení:
https://saletinirozkvet.webnode.sk/products/satka-z-manopella-/
A takto vyzerá originál tváre vo Vatikáne:
Údajne je to tvár Ježiša Krista, po ceste na Golgotu, ktorý, ešte živý, si ju utrel do šatky.
Vraj je totožná s tvárou na Turínskom plátne, na ktorom je odtlačok tváre už mŕtveho Krista.
Kaplán začal rozprávať príbeh, ako útržok z tejto šatky daroval pápež Pavol II., Matejovi Korvínovi a ten ho dal uložiť do Beňadika.
Prekvapenie začína:
Kaplán pokračoval:
„V čase, kedy začal Covid, v januári 2020, prišiel k nám biskup, relikviár s kvapkou Kristovej krvi sme po 400 rokoch vybrali z oltára, sadli sme s ním do lietadla, lietali sme nad Slovenskom a biskup požehnával krajine a ľuďom.
Vďaka tomu sme na Slovensku mali v prvej vlne, iba osem mŕtvych“ – uzavrel kaplán.
Médiá o tejto udalosti niečo priniesli, ale ja som si vtedy dosť dobre neuvedomil, o čo ide.
„V čase druhej vlny sme opäť vybrali relikviár, vyšli sme s ním na lúku a žehnali sme okresom, ktoré na tom boli najťažšie“.
Po týchto slovách, kaplán pomaly otvoril oltár a my sme sa zadívali na asi 90 cm vysoký, zlatý relikviár…
…v strede, za sklom, bolo niečo, ako pečať a nad ňou tmavá škvrna.
Snažil som sa načítať to, čo vidím, nestihol som…
Zápletka.
…pretože ostražitý zrak pána kaplána, v tej chvíli skĺzol z relikvie na mňa:
„Môžem vás poprosiť, mohli by ste si nasadiť rúško?“, nariadil mi.
Oči veriacich sa z relikvie tiež presunuli na mňa.
Zrýchlil sa mi dych.
Jemne sa ma dotkla panika.
Vyvrcholenie: O veriacich, ktorí neverili Bohu.
„Ja verím Bohu, že nás chráni. Vy nie?“, vyhŕklo zo mňa.
Zadíval som sa na neho v nádeji, že svetlo toho, čo práve hovoril, osvieti aj jeho a ostatných „drahých v kristuzhromaždených“.
Chvíľu to vyzeralo, že nebudem musieť…
…oči kaplána, aj ostatných „veriacich“, však boli nemilosrdné.
Rezignoval som a rúško chtiac-nechtiac, spočinulo na mojej tvári…
„Videla si tam nejakého veriaceho?“ spýtal som sa Zuzany.
Veď ak by tam nejaký bol, nemohol by sa predsa tri metre od Kristovej krvi báť o život.
To ani kaplán neverí Bohu natoľko, aby mu do rúk zveril svoje zdravie, alebo život?
Veď všetci títo ľudia, práve ZAPRELI Krista!
Posielam im všetkým lásku.
Záver.
Pri odchode som podišiel ko kaplánovi:
„Pôvodne som chcel navštíviť tunajší archív. Máte tu nejaký?“
„Archív bol v minulosti prevezený do Ostrihomu a iných diecéz,“ odvetil mi.
„Nuž“, podal som mu ruku: „Majte sa dobre“.
P.S.: Nuž, ja som si nakoniec tiež nasadil, aspoň nachvíľu, rúško.
Nie zo strachu pred ochorením, ale pod prísnym zrakom „veriacich“, ktorí neverili Bohu, že ich ochráni.
Včera si v Rusku, jeden človek pripol žltú hviezdu…
Pápež, zástupca Boha na Zemi, Kristov námestník, tiež chodí s rúškom…
S úctou
domino svetík