Rokovania v Minsku predznamenali koniec Ukrajiny, tak, ako ju poznáme a keďže pred Porošenka postavili niekoľko nesplniteľných úloh, zároveň prakticky ukončili jeho tragické pôsobenie vo funkcii prezidenta. Zvláštne zapojenie sa Európskych štátnikov do mierových snáh, znamená aj to, že si uvedomujú, čo sa udeje, ak ,,mier“ nechajú robiť Američanov…
Francúzsky prezident F. Hollande a Nemecká kancelárka A. Merkelová svojou účasťou na rokovaniach, aj bez toho, či sa niečo podpísalo, alebo nie, prakticky uznali nárok Donecka a Luganska na status zvláštneho regiónu, ktorý má svoje práva, hoci do získania samostatnosti a štátnosti je ešte ďaleko.
V každom prípade ich účasť legitimizovala Doneck a Lugansk, ako ,,vec hodnú pozornosti“, čo znamená, že to už nie sú teroristi, ale už separatisti, ktorí majú dostatočnú podporu ľudu na to, aby im bolo priznané miesto pod slnkom.
Týmto sa z nich stala strana konfliktu.
To samozrejme neznamená, že svoju snahu o štátnosť dovedú do konca, ale znamená to, že životy obyvateľov Donbasu začínajú mať v medzinárodnom spoločenstve váhu väčšiu, ako doteraz, keď sa prakticky rovnali nule. Znenie tej ,,čarovnej dohody„.
Porošenko síce tvrdí, že odmietol čokoľvek podpísať, ničmenej jeho úloha v tejto tragédii sa nezadržateľne končí a pravdepodobne si bude musieť nájsť iné trvalé bydlisko, keďže nie je vylúčené, že bude čeliť trestnému stíhaniu.
Merkelová a Hollande totiž tvrdia, že strany konfliktu vytvoria zónu, z ktorej odtiahnu ťažkú techniku a delostrelectvo nad 100 mm. Pre Porošenka, ak to chce splniť, to znamená prakticky zníženie vplyvu na Doneck a Luhansk, pretože boj musí preniesť do ulíc, jeho vojská, ktoré ničili mestá Donbasu delostreleckou paľbou a nedostávali sa často do stretu muža proti mužovi, stratia svoju hlavnú výhodu, budú odmínovávať svoje pozície a pokúšať sa útočiť pechotou, mínometmi a ľahkým delostrelectvom.
Jaroš dnes oznámil vytvorenie paralelného štábu armády v Dnepropetrovsku, na lepšiu koordináciu útokov a bojovej súčinnosti a včera oznámil, že ľutuje, že podporil Porošenkovu prezidentskú kandidatúru.
Navyše poskytol veľmi ostré a militantné vyhlásenie, z ktorého si môžete urobiť úsudok o možnosti mierových riešení.
Pod touto ,,Jarošovou jurisdikciou“ je 17 práporov, ktoré sú mimo velenia GŠU.
V Ukrajinskom parlamente koluje návrh na vyslovenie nedôvery Porošenkovi a vypísanie prezidentských volieb na máj. Ako hlavný dôvod je uvedená skutočnosť, že Porošenko odmietol vyhlásiť stanné právo a nezvládnutie riadenia štátu.
Ak západní politici vyhlasujú, že táto vojna nemá iné, ako mierové riešenie, ja bohužiaľ, žiadne mierové riešenie nevidím.
Toto je úloha, ktorú Porošenko nemá ako splniť.
Ukrajinský parlament v zložení a filozofii, ktorá v ňom panuje, nie je v stave ustupovať vzbúrencom. Tento postoj budú všemožne podporovať aj USA, ktoré sa na chvíľu ocitli mimo diania, keďže ich predstava riešenia konfliktu je priamočiara a jasná: ,,Ak nepomôže bombardovanie, skúsime ešte väčšie bombardovanie“. Keďže teraz je stav, že bombardovanie nepomohlo, USA navrhujú plán B – väčšie bombardovanie.
V Donecku a Luhansku s navrhovaným prímerím nesúhlasí nikto. Situácia na fronte aktuálne hovorí v ich prospech a ak dokážu na 300 km dlhej frontovej línii odolávať početnejšej a lepšie vyzbrojenej Ukrajinskej armáde, neopustia dobyté pozície. V Debalcevskom kotli sa nachádza v obkľúčení viac, ako 5000 vojakov Ukrajinskej armády a obrovské zoskupenie techniky a munície. Viete si predstaviť, že v nedeľu 5000 vojakov odovzdá samopaly, mínomety a delá a prejde do zajatia? Ja nie. Naozajstné prímerie by dalo výhodu armáde Ukrajiny, ktorá by mohla masívnymi údermi prelomiť obkľúčenie a vyviesť vojská z kotla.
Mapa bojových operácií TU.
Všimnite si, že po uzavretí obkľúčenia v Debaľceve, má armáda Novoruska šancu vytvoriť nový kotol vo Svetlodarsku.
Rusko, ktoré poskytuje zásobovanie a tylové zabezpečenie pre armády a humanitárnu pomoc obyvateľom Donecka a Luganska, môže, samozrejme, rozhodujúcim spôsobom vychýliť jazýčky na váhach v prospech Ukrajiny a neprospech vzbúrencov, ak napríklad uzavrie hranice. V tom prípade by to bola otázka mesiacov, kedy by Ukrajina mohla na front vrhať stále nové množstvá ľudí a techniky a postupne by tlak premieňala na územné zisky.
„Behom posledných 27 dní od obnovenia nepriateľských akcií v Donbase, ukrajinská armáda stratila: 3 lietadlá, 1 helikoptéru, 190 tankov, 167 BVP / BTR, 170 delostreleckých systémov, 117 áut, viac ako 2536 ľudí bolo zabitých. Straty mocenských štruktúr Ukrajiny za dnešok: 5 tankov, dva BMP a BTR, sedem delostreleckých systémov, dve autá a zabitých bolo 82 ľudí“. E. Basurin
Problémom je, že vojna trvá dlho. Už dávno je prelomená mediálna a politická blokáda, kedy obyvatelia Európy mali mizivé, alebo žiadne informácie, presnejšie mali a stále majú dezinformácie, ale na svete sú tisíce videí a výpovedí priamych účastníkov, ktoré uvádzajú obyvateľstvo, spoliehajúce sa na ,,slobodné médiá“ – do obrazu a tým sa vyvíja väčší tlak na politikov, ktorí sa nemôžu tváriť, že pár teroristov obsadilo Donbas a bombardujú mestá, v ktorých sami žijú.
Politici Európy nemôžu zakrývať oči pred jasne nacistickou ideológiou časti Ukrajinskej politickej scény, pestovaním, výchovou, vyzbrojovaním a výcvikom nelegálnych bojových oddielov, s filozofiou postavenou na odkaze práporov Roland a Nachtigal, bojujúcich v 2. sv. vojne po boku Wermachtu, ktorých vodcovia uvrhávajú krajinu do čoraz väčšieho chaosu. Po získaní kontroly nad krajinou, môžu rozpútať vojnu, z ktorej občania obvinia lídrov Európskych štátov a USA.
V USA je verejnosť držaná v mediálnej bubline, vďaka nej verí, že:,, Rusko prepadlo Ukrajinu a všetky demokratické štáty musia bezbrannej Ukrajine poskytnúť zbrane a neskôr aj armádu, na ochranu slobodného sveta pred Ruskou agresiou“.
Washington kritizuje aj bývalý štátny tajomník MF USA v Reaganovej vláde, P.C. Roberts.
Bývalý Ukrajinský premier za Janukoviča, M. Azarov, vo svojej čerstvej knihe popisuje okolnosti štátneho prevratu na Majdane, ale píše aj o tom, že na Ukrajine je toľko zbraní a munície, že by vystačili na vojnu pre celú Európu na 10 rokov…
Situácia určite nespeje k jednoduchému vyvrcholeniu, ale legitimizácia Donecka a Luhanska je diplomatické víťazstvo, ktoré sa svojou váhou prinajmenšom vyrovná vojenským úspechom odštiepeneckých republík.
Ukrajina sa v každom prípade dostáva pod ostrejšiu kontrolu medzinárodného spoločenstva a autority, ako Merkelová a Hollande budú plnenie záväzkov vyžadovať aj od Ukrajinského vedenia, čo v konečnom dôsledku prenesie časť tlaku, ktorému bolo vystavené Rusko, na vládu v Kyjeve, ktorej legitimizácia v žiadnom prípade nie je v poriadku.
Nezabúdajme, že pri prevrate na Majdane došlo k ozbrojeným útokom na verejných činiteľov, ktorý by bol všade, od Berlína po Washington vyhodnotený ako trestný čin a akt terorizmu a tak by bolo k jeho páchateľom pristupované.
Následná streľba do polície a demonštrantov, pri ktorej bolo zavraždených viac, ako 100 ľudí doteraz neznámymi ostreľovačmi, dala do rúk súčastného vedenia Ukrajiny moc inak, ako demokratickými štandardmi, na ktoré sa Západ vždy odvoláva, napriek tomu Washington, Brusel, aj Berlín, všetko zametali pod koberec a legitimizovali niečo, čo je v demokratickom svete nemysliteľné a urobili z Jacenjuka, Porošenka, Turčinova a ďalších svojich partnerov. Dnes Európa čelí faktu občianskej vojny na Ukrajine a nie politici, nie médiá, ale občania nútia európskych lídrov postupne pomenovávať veci pravými menami a snažiť sa naprávať situáciu, ku ktorej prispeli ako EU, tak aj USA.
Všetci sa pritom snažia zachovať si tvár a preto Porošenko, ktorý hral vabank a príliš horlivo plnil úlohu pretláčateľa amerických záujmov, musí z kola von.
Na Ukrajine sa ale uvoľní priestor pre radikálnejšie riešenia, môže dôjsť až na vyhlásenie vojny Rusku, napriek tomu, že náčelník GŠ Ukrajinskej armády na rovinu priznal, že Ukrajina nebojuje s Ruskými jednotkami.
Zaangažovanie sa Hollanda a Merkelovej však dáva šancu aj postupnému utlmovaniu konfliktu, ktorý je stále vo fáze silových riešení a až turbulencie na Ukrajinskej politickej scéne a nepokoje v iných regiónoch Ukrajiny, donútia dnešných vládcov Ukrajiny prijať nielen fakt existencie samostatnosti Donecka a Luganska, ale aj fakt, že odstredivé tendencie sa prenesú aj do iných regiónov.
Ukrajina, tak ako sme ju poznali posledných 70 rokov, je minulosťou.
S úctou
Domino Svetík